Dostal sa ku mne zaujímavý článok. Žena opisujúca depresiu po pôrode a jej pocit z novonarodeného dieťaťa, citujem: „ …prvé týždne som si hovorila, že sme si zničili život a ja to nezvládnem…“ Nemohla som ho dočítať akokoľvek som chcela. Ja som slabá povaha, mňa by to zlomilo. Čo ale málo žien vie, že existuje pred-pred pôrodná depresia, ktorú nám spôsobujú práve matky.
Som single, 32 ročná dobre vyzerajúca baba. Mám slušnú prácu, pestrý život, nie som žiadna chudera a je so mnou stále sranda. Hádate správne, nemám frajera. Keby som bola škaredá a tučná, sedela v Tescu za pokladňou už dávno som vydatá a stará sa o mňa dobrý manžel. Nikdy by ma nepodviedol, lebo aj on by bol škaredý a tučný, no obaja by sme boli radi, že sme si niekoho konečne našli. Ja ale nie! Ja mám riaditeľskú pozíciu v známej firme, vymakanú postavu, cecky dobré trojky a tvár ako bábika. Nevýhodou je, že kde prídem tam sa o mne hovorí a žiadny chlap ma neberie vážne, lebo na základe výzoru ma zatriedia do kategórie tancujúcej striptérky. Toľko opis slovenskej mentality, moja pointa je však inde.
Ako vám roky idú, v tom najlepšom začne najprv mama: „Už by trebalo myslieť aj na budúcnosť, do kedy chceš takto žiť?“. Lebo mňa úplne teší mami, že som každý deň sama a nemá mi kto podať ani pohár vody. Lebo ja chodím ako múmia s hlavou dole a neusmejem sa ani za Boha. Robím presný opak, som nesmierne milá ale moja pekná tvár je viac na obtiaž ako na osoh. Ľudia po mne zazerajú, chlapi doslova zízajú, ženy ma nenávidia. Nikto sa mi nedokáže pozrieť priamo do očí bez toho, aby ma bral vážne. Idem si kúpiť šunku a chlap za pultom mi hovorí: „Tak ako si to praje mladá pani, poriadne narezať alebo celý kus máte radšej? Idem na pohovor do firmy, pozerá na mňa manager a presne viem, aký film mu beží v hlave. Päťdesiat odtieňov ale rovno celá trilógia. Je jedno ako rýchlo urobím tabuľku v exceli, hlavne „že sa dá na mňa pozerať“. A obyčajné rande? Muži na rande prídu, ale hneď sa zľaknú, nevedia odrazu čo povedať, lebo čakali príšeru z Lochnessu. Niekedy si prajem byť škaredšia.
Neskôr si nejakou náhodou nájdete chlapa a po mesiaci chodenia všetci očakávajú, že ste minimálne v štvrtom mesiaci. A tu sa začína moja Depresia č.1.
Idem von a vidím matky. Idem dnu a vidím matky. Zničené, neupravené, bez života. Obhajujú sa nedostatkom času, nepodstatnosťou krásy, nepotrebnosťou nejako vyzerať, zasvätením života deťom. Lebo to je jediná radosť. Nič už neexistuje, len deti. Ona strhaná, v teplákoch, nestíha si zuby umyť. Potom sa ma pýtajú, prečo si ich muž píše s inými. Hovorím, lebo na teba sa nedá ani pozrieť, nie to si s tebou ešte písať. Urazí sa, je predsa matka a nestíha. Nevidím dôvod pokračovať v komunikácii. Rozmýšľam, či budem tiež taká. Vyzerať ako Popoluša a vyhovárať sa na všetko. Drzaňa, ktorá má syndróm Boha. Nechcem byť matka.
Depresia č. 2:
Idem von a vidím deti. Idem dnu a vidím deti. Vreštia, hádžu sa o zem, nechcú jesť, vedia sa stratiť a nevedia ísť sami na záchod. Nonstop ste k nim pripútaná ako beznohý k vozíku. Keď ochorie dieťa ste bezmocná a bojíte sa čo ďalej, lebo nie ste doktorka Mc Quinnová a FAKT neviete čo robiť. Strachom sa idete posrať, ale nech to nikto nevidí, lebo už nie ste hrdinka. Deti vám zobrali všetok voľný čas, vaše aktivity, všetky kamarátky, všetky témy, o ktorých ste sa predtým rady bavili. Už len sunar, piškóty a akcie na plienky. Dovolenka už nie je oddych, ale neustále dozorovanie detí kým manžel spí na lehátku. Mama sa nechce o nich starať, ona si užila dosť s vami. Je z vás dostatočne vyšinutá, nechajte ju na pokoji. Nechcem byť matka.
Depresia č. 3:
Idem von a nevidím páry. Idem dnu a nevidím páry. Do čerta čo sa to stalo? Dvaja ľudia idú spolu ale necítiť medzi nimi nič. Vlastne cítiť len povinnosť. Prečo sa už nedržíte za ruky? Prečo si nesadnete na kávu a neopýtate sa aký mal váš manžel deň? Prečo, keď idete na záchod nedáte mu pusu, aby všetci vedeli, že patrí k vám? Prečo váš muž pozerá na mňa, keď má po boku vás? Aha, už chápem, lebo vám sa nechce nalíčiť a nie je potrebné vyzerať dobre. Stačí, že deti sú ok. Ja ale nechcem, aby sa môj priateľ pozeral na druhú, preto nechcem byť matka.
Keď sa pozriem na všetky tri depresie, vychádza mi z toho, že za všetkým sú ženy a ich hormóny, ktoré ich prevrátili na inú stranu. Ja nechcem prestať milovať svojho manžela len preto, lebo mám deti. Nechcem mu prestať variť, lebo musím držať plačúce decko na rukách, ktoré nebude samo sedieť na gauči. Nechcem byť hnusná a zákerná žena, ktorá snorí manželovi v telefóne len preto, lebo sa ide doma zblázniť od deciek. Nechcem prestať chcieť mať sex a nechcem, aby sa mi stratil pocit, že orgazmus mi už nechýba. Zároveň si uvedomujem, pri pohľade na svoje rovesníčky, ktoré majú už po 3 deti, že som v sklze. A je mi smutno z toho, že nevidím lietať bociany ani iskry z očí pri pohľade na deti. Preto radšej stále pracujem a vediem svojich ľudí v práci k úspechu. Chcem byť úspešná a zanechať po sebe stopu. Ale pre koho to všetko robím? Pre seba? Na začiatku určite. Na konci by som ale chcela zanechať svoje úsilie niekomu, kto ho potom môže rozprášiť, lebo je to „nuda mama“ a „nestihol som objednať tovar lebo som nestihol“.
Mnoho žien takto ale nerozmýšľa. Tvrdohlavo no prirodzene si ide za svojim cieľom mať deti. Lebo im to káže príroda. A je to v poriadku, ja im to nevyčítam, práve naopak som rada. Ja takúto túžbu ale nemám. Nesiem si svoj kríž, že možno nikdy nebudem matka, lebo sa bojím. Bojím sa, že ma decko zavrhne, že mi nezavolá keď už bude mať „svoj život“, že budem pre neho len otrava, že sa bude pýtať len na moje peniaze. Bojím sa, že ma manžel opustí kvôli mladej a ja to nezvládnem psychicky. Vaše naliehanie „aké úžasné je byť matkou“ nikomu nepomáha. Skôr by ste mali naliehať „aké úžasné je byť šťastnou“. To je marketing na produkciu detí, nie vaša profesia matky. Lebo občas to nie je výhra, keď sa na vás pozriem milé mamy. Zmením sa z milej osoby na bezcitnú beštiu a odplaším svojho muža. A ako úplne posledné chcem, aby som sa po pôrode trápila ďalšou depresiou, či to bolo dobré a či to zvládnem. Niekedy si prajem byť muž.