„Zoznámili sme sa v práci. Nebola to láska na prvý pohľad. Ale postupne v nás dozrela a boli sme radi, že sme sa našli. Nechodili sme spolu dlhé roky. Veď načo, keď sa máme radi? Zmenil som zamestnanie a musel som sa presťahovať za prácou do mesta, odkiaľ moja priateľka pochádzala. Začali sme spolu bývať v byte u jej rodičov. Svokrovcom sa síce nádejný zať pozdával, ale nepáčilo sa im naše spolužitie „nadivoko“. Cítil som, že im to prekáža, ale nedali nám to otvorene najavo. Tak som sa rozhodol a požiadal ich o jej ruku.
Svadba bola v kostole. Poznáte to. V dobrom aj v zlom, v bohatstve aj v biede, v zdraví aj v chorobe…vtedy som ju ešte miloval.
Náš sex bol celkom fajn, aspoň som si to vtedy myslel. Pred ňou som nemal veľa skúseností, dve či tri, tak som nemal moc s kým porovnávať. Ja som bol jej prvý. Tak sme spolu pomaly prenikali do krajiny telesnej rozkoše. Pomaly, veľmi pomaly. Žiadne extravagantné praktiky, žiadny orál, a už vôbec nie anál, žiadne hlasné výkriky, žiadny orgazmus. Ono sa to moc nedalo, nebývali sme sami. Veď čo keby nás svokrovci začuli?!
Presťahovali sme sa do vlastného. Mali sme jeden druhého, nikto nás doma neobmedzoval, hrkútali sme si ako hrdličky. Milovali sme sa pravidelne, všetko bolo tak predtým – celkom fajn – žiadne extravagantné praktiky, žiadny orál, žiadne extrémne polohy a – žiadny orgazmus. Nevadilo jej to. Vraj je rada, že sa milujeme a orgazmus k životu nepotrebuje. Neskôr som sa dočítal, že sú aj také ženy, čo v živote orgazmus nedosiahnu.
Prišli deti. A s nimi aj normalizácia nášho vzťahu. Deti boli témou dňa a boli sme šťastní, že ich máme – zdravé, krásne a šikovné. Milovanie bolo síce menej často, čo bolo pochopiteľné, ale nevadilo mi to. A stále to bolo „fajn“. Klasický misionár, ku ktorému ale časom pribudol komentár „ Hlavne nezašpiň plachtu, nech ju nemusím zase prať“. Zvykol som si. Hlavne v kľude a v čistom. Čo tam po endorfíne, oxytocíne a podobných emocionálnych nezmysloch!
Prišlo to neočakávane. Kolegyňa z práce, ani mladá, ani stará, ani pekná, ani škaredá, ale vyzývavá. Neodolal som. WOW! Aká zmena! To nebolo obyčajné milovanie, ale uragán v porovnaní s tým, čo bolo doma. A už červík vŕtal v hlave. Nerobím niekde chybu? Som predsa jej prvý a ako som si ju v posteli naučil, taká v nej predsa ostane. Možno je chyba vo mne, že ju nedokážem priviesť k orgazmu. Pre mňa to bolo dôležité, chcel som aj u nej vidieť tie zastretý pohľad, hlasné vzdychy a telo orgazmom napnuté ako luk.
Vyskúšal som druhý krát. S inou ženou. Bez problémov som ju priviedol k orgazmu. Poradila mi, aby som skúsil literatúru a erotické pomôcky, aby som tú sexualitu v manželke prebudil. Chcel som, veľmi som chcel. Ona nie. Literatúra o mužskej a ženskej sexualite bola nezáživná a moc odborná. Nevadí. Kúpil som v sex shope venušine guličky. Možno ju to konečne naštartuje. Reakcia? Fuj! To je načo? To je nejaké veľké a nepáči sa mi to… ja to nechcem! Ja to predsa nepotrebujem ! Presviedčanie nepomohlo. Vtedy som nad ňou zlomil v tomto smere palicu. Roky ubiehali, deti rástli. Naša sexuálna aktivita sa obmedzila na pár chabých aktov počas roka, robil som to viac-menej „z povinnosti“, keď to náhodou na mňa prišlo a ležala vedľa mňa. Hlavne pritom nezasviniť plachtu a podľa možnosti nech to netrvá dlho.
Našiel som si milenku. Náhodou. Nevedel som, že sa jej už roky páčim. Bývala dostatočne ďaleko a bola dostatočne inteligentná na to, aby sa to neprevalilo. K tomu bola veľmi vzrušujúca, šarmantná, atraktívna a rozvedená. Začalo to pomaly. Správy cez mobil, pár stretnutí a potom sme to rozbalili. Naplno. Doma som zatiaľ hral úlohu pozorného manžela a občas som sa v posteli premohol, aby nevznikli pochybnosti.
Ale stala sa chyba a namotali sme. Najprv ona a potom ja. Boli sme do seba zaľúbení ako nejakí tínedžeri. Nečakali sme to. To milovanie potom sa stalo ešte krajším. To, čo sme spolu zažili, sme potom obaja nazvali najlepším sexom nášho života. Boli to hektolitre vyplaveného oxytocínu a úžasné orgazmy, na ktoré sa nezabúda do konca života.
Happy end sa ale nekonal. Krásne a nezabudnuteľné chvíle sa skončili. Vedeli sme, že to nemá perspektívu. Už na začiatku sme sa totiž dohodli, že sa nebudeme na seba viazať. Bolelo to. Veľmi to potom bolelo. Rozhodla sa vrátiť k svojmu ex. Nerozumel som tomu, ale akceptoval som to. Ustúpil som jej z cesty „za šťastím“. A som zase doma. Pri svojej žene a rodine. Deti vyrástli, za pár rokov sa osamostatnia. Teším sa na vnúčatá. Mám ich rád. Ženu, aj deti. Sú mojím svetom a mojou oázou bezpečia. Či ju ešte milujem? Asi nie. Ale mám ju určite rád. Je dobrá gazdiná, dobre varí, z detí vychovala šikovné a slušné bytosti. Viem, že ju nikdy neopustím. A rovnako viem, že tie spomienky, tie nádherné spomienky na horúce chvíle v náručí iných žien, mi nikto nezoberie. Len ja…do hrobu!“
Spoveď možno vášho muža, ktorá je tak úprimná a smutná zároveň. On nepotrebuje rozhrešenie ani naše mudrovanie, vie dobre, prečo to urobil. Potreboval sa nadýchnuť a byť znova mužom. Manželka mu ten pocit nedala. Nebudeme mu to zazlievať, nikto sa nechce cítiť ako mrzák, hlavne, keď má obe nohy zdravé. Nebudeme to zazlievať ani manželke, robila, čo bolo v jej „silách“. Rešpekt si však zaslúži za finále.