Ruku hore, kto toto počul od svojej falošnej priateľky. Tej, čo ti sľubovala vernosť, tej, ktorá bola na teba pricucnutá jak pijavica, tá, ktorá na teba žiarlila a robila ti hodinové scény, že určite niekoho máš! Tá teraz stojí pred tebou a pýta si odpustenie. Že tiež je len človek a nastal skrat a nevie prečo to urobila. Potom si spomenie, že vlastne TY za to môžeš. Nevenoval si sa jej dostatočne, málo si si ju všímal, nechápal ju a často bola sama. Tak čo mala robiť!!!
Môj veľmi dobrý kamarát, vojak z povolania, sa oženil pomerne mladý. Na diskotéke si našiel peknú babu, do ktorej sa hneď zamiloval. Bol oddaný rodinný typ, čo bolo pre nás mladé baby v dvadsiatke nudné, no jemu naozaj záležalo na novej priateľke. Pracoval aj mimo služby na brigádach, len aby jej mohol zabezpečiť všetko čo potrebuje. Novopečená manželka Lucia sa o seba a domácnosť náležite starala, ako ju to naučila mama. Tiež chcela, aby sa vojakovi páčila. V sexe to klapalo, plánovali dieťa do spoločného domu. Bol to ideálny pár a mali všetky predpoklady k tomu, aby boli našim príkladom ako sa má žiť.
Vojak Ivan, ako dobrý manžel a samec živiteľ potreboval zabezpečiť bývanie pre budúcu rodinu. Nebol z rodiny exekútora, ani Lucia nemala nazvyš, keďže žila len s chudobnou matkou. Po ťažkom a dlhom rozhodovaní odišiel Ivan na ročnú misiu do Sýrie, ktorá by mu zabezpečila dostatočný príjem na kúpu bytu. „Počkám na teba miláčik, navždy tvoja“ ubezpečovala ho manželka. Čo viac treba chlapovi, keď vie, že má doma vernú ženu, ktorá pri ňom stojí a prekonajú spolu aj najťažšie chvíle…
Vojak odišiel, žena plakala. Ťažké cvičenia v 45 stupňových horúčavách, stráženie materskej základne či odmínovanie mínových polí boli jeho povinnosťami každý deň. Nič z toho mu ale nevadilo, pretože to robil s láskou, pre rodinu. Volali si spolu tak často ako to len išlo, písali každý detail zo svojho dňa. On s radosťou čítal jej správy a bol spokojný, akú dobrú má ženu.
Zdalo sa to ako celá večnosť, ale napokon po roku to prinieslo ovocie. Po návrate domov a s peniazmi, ktoré zarobil si mohli zabezpečiť svoj kúsok neba. Kúpil byt, manželka zase nejaký ten nábytok. Stôl a stoličky nech majú na čom sedieť, skrinky nech si môže odložiť nakúpené vecičky. Vojak bol šťastný. Urobili si dieťa, úplná spása. Manželka ostala na materskej, no stále si vedela z domu nejako privyrobiť. Bola čoraz viac vyťažená a často unavená, no to k materskej predsa patrí.
Jeden večer šiel Ivan osláviť narodenie syna s kamošmi do baru. Chlapské reči, poznáte to, historky vojakov zo Sýrie, „opušťáky“ do mesta za mladými sýrijčankami, nabúchané reči silákov z posilňovne, ktorí doma krížom slamy nepreložia. Zabávali sa a k tomu niečo popili, ako sa na narodenie potomka patrí. Zrazu kamarát Robo dostal nápad. Keď sa im už podarí raz za rok sa stretnúť, nech to teda oslávia poriadne a zavolajú si na byt nejakú ženskú. Robo mal byt na okraji mesta kde len líšky chodia spať. Chcel cickatú blondínku, len tak, nech trochu zatancuje a povyzlieka sa. Kto chce si chytí, alebo aj viac. Ivanovi sa to veľmi nepáčilo, ale nepovedal nič. Sám by to nikdy nevyhľadal, no nechcel kaziť ostatným chalanom akciu.
Robo prezrel nejaké profily, nič sa mu veľmi nepáčilo. Chcel poriadnu Milky Mamu, testosterón mu búchal do vajec a potreboval to roztočiť. V tom si spomenul, že pred dvoma mesiacmi mal na byte jednu blondínu, ktorá sa s ním pekne vyhrala. Robila eskort viacerým kamošom v meste, skutočná Merilyn Monroe v posteli, od ktorej sa nechal kojiť ako súčasť hry na matku a syna. Zvrátené, poviete si, ale pre Roba vzrušujúce a hlavne výživné. Vyhľadal jej číslo v telefóne a zavolal ju na byt. Chcel ukázať tú nádheru venušiných kriviek a pochváliť sa svojim kamarátom.
O hodinu zazvonil zvonček. Robo utekal k dverám, aby otvoril. Stála tam jeho Merilyn. Nádherná ako vždy. V tenkom priesvitnom bodičku. V ruke niečo držala, nevenoval tomu pozornosť. „Dnes to bude za 300 a môžem byť iba hodinu, malý je nejaký nespokojný,“ a položila autosedačku s dieťaťom na zem. Prvýkrát si všimol dieťa, dovtedy ho ani nenapadlo, odkiaľ môže mať Merilyn materské mlieko. „Jasné, poď ďalej,“ odvetil spokojne podnapitý Robo. Merilyn vošla do obývačky, kde sedeli ostatní vojaci. „Ahojte chlapci“ pozdravila. Po sekunde však stuhla keď zbadala, že tam sedí aj jej manžel Ivan…
Keď mi Ivan rozprával tento príbeh, mal v očiach slzy a v duši prázdno. Cítil sa ponížený a sklamaný, nechcel ďalej žiť. Nikdy som nevidela chlapa tak plakať a nikdy som nevidela takú prázdnu telesnú schránku. Zasiahlo ho to a nevedel s tým žiť. Ja som sa nezmohla na žiadne múdre reči typu „veď to prejde“, len som s vypleštenými očami pozerala na neho a nechcela mu veriť. Toto neprejde a neprebolí kamarát. Ako by aj mohlo? Nie nevera, ale zrada citov a dôvery bolela. A aby to nestačilo, Lucia si nárokovala aj na polovicu bytu, ktorý kúpil Ivan. Vraj nemá kde s dieťaťom ísť a on sa musí o nich postarať. A súd nakoniec aj rozhodol v jej prospech a prisúdil jej polovicu majetku. Ivan ostal sám a zdrvený. Dodnes je z neho čudák a polotroska. A poučenie? Niekedy je naozaj lepšie kúpiť si radšej psa…