33. Hippo-skratová prísaha

Veľmi dávno, ešte pred Ježiškom, žil grécky lekár Hippokrates, toho času najvýznamnejší lekár všetkých čias, ktorý položil základy pre medicínu vo viacerých odboroch. Neskôr v 14.storočí po ňom pomenovali súbor etických pravidiel, ktorými sa majú lekári riadiť a bude im sveta žiť. Opravte ma doktorečky ak sa mýlim, ale podľa prísahy sa„ zriekate túžby po zmyslových pôžitkoch či so ženami či s mužmi, či so slobodnými či otrokmi“. Áno, aj dnes sa dajú naši lekári a sestry považovať za otrokov, tomu sa ale venuje iná fanatická skupina.

Gynekológia, rok 2015. Po sérií zápalov močového systému som sa rozhodla ísť na kompletné gynekologické vyšetrenie. Výsledok: nakazená vírusom HPV, druhé, pred-rakovinové štádium zápalu krčka maternice. Trvalo mi 3 sekundy rozhodnúť sa, či idem na operačnú sál, alebo sa budem šarlatánsky nalievať čajíkmi a dúfať, že ako prišlo, tak aj odíde. Pôvodca vírusu samozrejme o ničom nevie, nikde nebol, bol verný, vždy úprimný, miluje ma a bohvie kde som ja chodila, že som to schytala!

V júny som prišla do nemocnice na operáciu. Rozklepaná jak rezeň, aj keď ma všetci upokojovali, že dnes je to už bežná záležitosť a robia to každej druhej mladej dievčine v mojom veku. Vraj si mladí ľudia nedávajú pozor a trtká sa hlava nehlava kde príde. Počkajte, ale veď ja som netrtkala hlava nehlava, bola som verná. Tak kde je problém?!

Po príchode do nemocnice som prvé 3 hodiny čakala na chodbe kým sa uvoľní nejaká izba. Naposledy som bola v nemocnici keď som sa narodila, nemohla som vedieť ako “skvele” to dnes chodí. Ako prvé nás všetky nové pacientky predstavili lekárom. Stála som na konci radu, sledovala čo sa deje. Ženy vchádzali jedna po druhej do nejakej lekárskej miestnosti, povedali svoje meno a vyšli do pól minúty von. Bolo to ako na bitúnku, ale hovorím si, “pohoda, nič strašné.” Prišiel rad na mňa. Vošla som, sestrička prečítala moje meno, moju vznešenú diagnózu a kedy sa operuje. V miestnosti sedelo asi 7-8 lekárov, všetko od 30 do 45 rokov max. Zlaté retiazky, hodiny na rukách, jeden z nich na gauči s rozpaženými rukami ako mafián kým vedľa neho sa usmievali dve mladé sestričky. Ten bol buď primár alebo rovno majiteľ oddelenia. Zrazu jeden z nich hovorí “Konizácia? Pozrime sa na to ešte raz” a už sa ku mne valí sestrička a káže mi vyzliecť sa od pól pása dole, vyskočiť si na kozu a roztiahnuť nohy. Ale jasné, v pohode, veď tam sedí len 8 hladných vlkov a bude sa pozerať na moju neborku. Predychávam, dávam dole tepláky. Viem, že za tým idú dole gaťky a to sa mi vôbec nepáči. Rozmýšľam, či som si ráno vzala pekné gaťky a či som oholená. Som v šoku a nespomínam si.  16 očí uprene pozerá na mňa a čaká. Tie trúby sestry čakajú na moju porážku v podobe trapasu. Ach, dobre, gaťky mám klasické ale čipkované. A som aj oholená, výhra! Rozkročím nohy, jeden z retiazkových doktorov podíde ku mne, aby mohol skontrolovať, či papiere neklamú a zbytočne ma sem neposlali na dovolenku. Usmeje sa na mňa, roztiahne mi vagínu studenými kliešťami a zahlási: ”Hm, vidím, treba to vyrezať.” Super, cítim sa lepšie. 8 vlkov pobavených, nie zlé na začiatok šichty.

Z operácie si nič nepamätám. Vďakabohu. Po operácii ma prišiel ešte retiazkový lekár skontrolovať, vytiahnuť natrepanú gázu z vagíny a odoslali ma domov. Doma na mňa čakal ešte pôvodca vírusu, nestihol si za 4 dni nájsť ubytko a tak ožratý spal na gauči v obývačke. Nemala som síl hádať sa, odpratala som sa do spálne.

Po 3 dňoch v byte a myšacích krokoch som zatúžila ísť na vzduch. Suseda mala starý invalidný vozík po manželovi, hneď mi ho vyložila aby som mohla chodiť na prechádzky. Hovorím môjmu Vírusu či by ma nezobral von do parku, bolo asi tridsať stupňov. Súhlasil, naložil ma jak hnoj na vlečku, bez kúska citu. Ale bolo mi to jedno, chcela som vidieť slnko. Ticho sme sa prechádzali medzi villa domami, zelenými stromami, spevavými vtákmi. Bola som ubolená, no šťastná. Uvedomila som si koľko málo stačí k tomu, aby vám niekto zobral zdravie a celý mladý život. Bolo mi do plaču, no zároveň som oslavovala svoju druhú šancu. Odrazu Vírus zahlásil, že ideme domov, lebo on sa “cíti neskutočne trápne so mnou, keď ma tlačí na vozíku.” Au, to ma zabolelo. Dotklo sa ma to. Veď ja nie som ochrnutá naveky, neslintám a nemám poškodený mozog. Chcela som len ísť na vzduch. Ja som to HPV predsa nedostala z jogurtu, ale on mi ho podaroval. Okej, ideme domov. Už mi bolo na zvracanie.

Po týždni doma som sa odhodlala ísť na nákup. Na okraji parku boli malé potraviny. Išla som pomaly, ale predsa. “Dobrý deň, ako sa máte” ozval sa niekto spoza chrbta, keď som práve nakladala šunku do košíka. Otočím sa, kto ma už môže poznať v týchto zaprdených potravinách. Retiazkový doktor. Neverím vlastným očiam, ten istý chlap, ktorý pozná moje vnútorné orgány a neľútostne ma rozoberal na koze pred svojimi kolegami. „Dúfam, že ste už v poriadku“ pokračoval lebo videl, že zo mňa nič nevyšlo. Zjavne mal navrch nado mnou, cítil sa strašne sebavedomo, kým mne sa v hlave prehrával film Medzi vlkmi. „Mám sa fajn, nevedela som, že tu bývate“ podotkla som zvedavo. Vysvitlo, že býva len pár domov odo mňa a nakupovať sem chodí pravidelne. Takto sme sa stretli ešte asi 2x. „Náhodou.“ Pozval ma na kávu. Nie k nemu domov, ale do kaviarne. Fajnovej. Zaujímal sa o mňa, veľa sa pýtal, málo rozprával o sebe. Nakoniec z neho vypadlo, že je rozvedený. Chudáčik. Deti v puberte, on samé nočné, ťažká práca a cíti sa sám. Zase len chudáčik. Ja som mu padla do oka na prvý šup. So mnou mu je dobre. Rozumieme si. Neviem ako a kedy, keď som ležala v narkóze? Ale mal istý šarm, ktorému sa nedalo odolať. Otcovské ruky a mohutný chrbát. Úsmev chudáka, ktorému musíte pomôcť. A trochu mu to aj dlhujem. Odviedol dobrú prácu. Bože, prečo som ja len tak slabá a neviem povedať nie?! Veď on môže mať koho si zažiada, prečo zase musím naprávať tie smutné duše ja? Tak som ho teda napravila. Niekoľkokrát. Nech sme si kvit. 😀